V jednej z relácií Rádia Lúmen odznelo nasledujúce svedectvo ženy, ktorej diagnostikovaná choroba a následné utrpenie vniesli do života nielen bolesť, ale i veľmi veľa nádeje a radosti:
„Mala som 34 rokov a úplne normálne predstavy o budúcnosti. Týkali sa mojej rodiny, detí. Práve v tomto roku života mi lekár stroho oznámil: „Máte rakovinu.“ Trvalo, kým som si uvedomila, že táto choroba sa ma naozaj bytostne dotýka a odvtedy aj samotné slovo rakovina bolo pre mňa neznesiteľným, nevysloviteľným. Neustále som si kládla otázky: „Prečo ja?“, „prečo takto?“, „dokedy?“...
            Nebola som na túto diagnózu pripravená. Nikto na ňu pripravený nie je. Spočiatku som vnímala len to, čo mi táto choroba berie. Prítomnosť v rodine, priateľov, samostatnosť... Keď som šla po ulici a už-už som sa mala stretnúť s človekom, s ktorým som si vždy mala čo povedať a tešila som sa na toto stretnutie... a on zrazu zbadal môj zmenený fyzický zjav... Hneď som pobadala jeho zmrazený pohľad a pochopila som, že sa so mnou nechce stretnúť, že sa toho bojí. Vnímala som, ako ma moja choroba vyčleňuje zo spoločenstva ľudí, ktorých som mala rada a ktorí boli súčasťou môjho života.
           Počas nasledujúcich trinástich rokov som absolvovala 9 náročných operácií. Niekoľkokrát som bola v blízkosti smrti. Niekto si možno myslí, že dá sa na to zvyknúť, ale na silnú bolesť a na blízkosť smrti sa zvyknúť nedá. Raz bola bolesť tak veľká, že som si želala odchod do večnosti. Bola som vtedy obklopená svojimi deťmi, zo všetkých otvorov tela okrem uší mi šli hadičky, a jeden z mojich synov vtedy povedal: „Mami, nech si, aká si, si tu, tak bojuj!“ To mi naštartovalo chuť žiť... Deti mi vracali to, čo som im dala. Keď som nevládala chodiť, syn ma povzbudzoval: „Mami, urob krok, ak budeš padať, ja sám ťa zachytím!“
            Počas týchto rokov som stretla veľa nových priateľov. Úžasných ľudí, s ktorými sme sa povzbudzovali v trápeniach. Vôbec, v chorobe sa človek stáva lepším, súcitnejším. Ani rakovina, akokoľvek krutá, nemôže človeku odobrať pekné spomienky, priateľstvá. Každý pacient potrebuje veľmi veľa lásky, aby dokázal prejsť náročným obdobím utrpenia. Ak pociťuje lásku, nepotrebuje toľko liekov od bolesti.
Nech to vyznie akokoľvek zvláštne, utrpenie je vlastne dar. Človek ho dostáva akoby zabalený v balíčku. Buď ho neotvorí nikdy alebo ho otvorí s pomocou ľudí. Alebo sám Boh mu pomáha tento balíček rozbaliť. Nikdy by som nechcela ešte raz prežiť ani jednu z tých veľkých bolestí, ktoré som prežila, to by bolo bláznovstvom. Ale na druhej strane za nič na svete by som nechcela stratiť ani jednu z tých milostí, ktoré mi choroba dala. Za najväčšiu milosť, ktorú som dostala, považujem dar viery. Bez nej asi sotva by som to všetko zvládla.
            Mala som šťastie na lekárov, ktorí ma liečili. Boli nielen dobrými odborníkmi v oblasti medicíny, ale hlavne ľuďmi. Napr. môj manžel umrel pred ôsmimi rokmi a naša rodina sa ocitla vo finančnej tiesni. Ošetrujúca lekárka vtedy zorganizovala finančnú zbierku, aby nám pomohla. Keď som sa jej pýtala, prečo to robí, odpovedala: „Človeka treba liečiť celého, nielen telo. Ak liečime telo, a duša ostáva utrápená, čo to pomôže?“
            Na naše oddelenie prichádzali niekoľkí mladí kresťania vo veku 15-25 rokov so svojimi piesňami a ochotou poslúžiť tým, čo práve bolo potrebné. Kľudne mohli svoj víkend prežiť inak, ale oni prichádzali kvôli nám a prežívali tento čas s nami. Na oddelení ležala 29-ročná Barborka, ktorá, keď umierala, želala si, aby radostné piesne týchto mladých ľudí odzneli na jej pohrebe. Lebo nikdy v živote nezažila toľko radosti a nádeje ako v posledných dvoch mesiacoch života.
            Kedysi som Boha prosila o uzdravenie, dnes už nie. Skôr ho prosím, aby som vo svojom utrpení nikomu nebola na pohoršenie a aby som ešte dokázala rozdávať lásku a nádej. Dnes vidím, že rakovina ma nielen obrala o mnohé veci, ale ešte viac mi dala. Vďaka utrpeniu sa viem viac zjednotiť s trpiacim Kristom a byť súcitnejšia s inými, ktorí tiež trpia. Im aj slúžim a pomáham im vyrovnávať sa s ich utrpením.“
            K tomuto svedectvu života ťažko je niečo dodávať. Je potvrdením toho, že život i utrpenie majú svoj zmysel od počiatku až po prirodzený koniec. A že niet obdobia v živote človeka, ktoré by Boh nemohol využiť pre jeho väčšie dobro a pre službu iným, ktorí to potrebujú ešte viac.

Život správneho kresťana, aj keď je poznačený súženiami a bolesťami, má vždy príchuť neba.
                                                                                                                                 Ján XXIII.